Som hrdý na to, že mám hnedé oči. Som hrdý na to, že mám tmavé vlasy. Že mám dve nohy. Som hrdý na to, že ráno vyšlo slnko. Že...
Kto z vás si teraz myslí, že som úplný magor? No, zdvihnite ruky. Ááá. Všetci.

Čo ti na tom príde divné? Že som hrdý na niečo, o čo som sa vôbec nepričinil? Ale veď TOTO je predsa úplne normálne. Robia to milóny ľudí a ďaľšie milóny im k tomu tlieskajú.

Čo? Že mi hrabe?
Nie, hrabe tým miliónom, čo hlásajú svoju hrdosť na farbu kože, hrdosť na sexuálnu orientáciu. Hrdosť na štát, kde sa vyskytovali tvoji rodičia, keď si sa narodil. Čo z toho je výsledok tvojho snaženia, tvojho umu? Ešte tak keď niekto žije v inej krajine, prekúše sa štátnou byrokraciou, urobí nejaké tie jazykové skúšky a dostane občianstvo. A môže byť hrdý na to, že je Američan. Alebo Nemec, Švéd,... Ale skôr by malo ísť o hrdosť na svoju vytrvalosť, prípadne schopnosť prechcať systém.

A čo hrdosť na športový výkon niekoho iného? Sám sediac nad pivom a škrabať si hruď, aké je to strašne fasa, že náhodou žijem v tej istej krajine ako olympijský víťaz? Nikomu to nič nepripomína?

Čím to, že najviac vykrikujú svoju hrdosť úplní lúzri, ktorí vlastne nemajú byť na čo hrdí. Počul alebo čítal niekto v poslednej dobe o niekom, kto oznamoval, že je hrdý na niečo, na čo naozaj má byť hrdý? Akosi si nikoho nevybavujem.

Poraď mi dole v diskusii.