Tento týždeň u mňa býval kamarát z Bratislavy, ktorý tu bol na školení. Na školení o obsluhe termokamery. Vecička zhruba za milión. A moc šikovná vecička.

Tak tomuto vravím technická podpora. Jeden kamarát je akurát v Americku na hoteli a nevie pustit sprchu.

Nie je to tým, že by nebol technicky zdatný. V IT svete jeho meno na Slovači pozná skoro každý. Ale proste tá americká sprcha na neho dlabala.
Takže operatívny postup: vyfotit, nahrať na web server, poslať linku do fóra spriaznených duší na sieti silc.
A už sme začali radiť. Na všetky naše rady sice odpovedal, že to už skúsil...
... a zrazu vraj voda začala tiecť.

Nie, nejedná sa o žiadnú Nedeľnú chvíľku poézie ani o (dnes tak modernú) audio-knihu.
Iba som si konečne po rokoch kupil prenosku do gramofóna.

Keďže je to Tesla gramo-šasi a Tesla remienko a už nejde zohnať Tesla prenosku, zháňal som nejaký ekvivalent. Vybraný podľa rôznych recenzií a odporúčaní bol už asi pol roka, dnes som sa však konečne dostal k tomu, aby som navštívil tú správnu audiofilskú predajňu (no, ono sa to ani moc predajňou nazvať nedá; snáď posluchové štúdio) a odniesol si odtiaľ maličkú krehkú škatuľku.

Od externej dopisovateľky Radky:

Dávnejšie ma Rado1 poprosil, či by som raz za čas nerozšírila jeho antioptimistickú stránku o moje zážitky z pobytu v Nemecku. Vtedy som sa na to veľmi necítila. Ešte som okrem odborných publikácií nikde neprispievala. Ale človek je tvor spoločenský a má potrebu občas niečo, podľa neho zaujímavé a nezvyčajné, oznámiť svetu, najmä keď žije dlhšie v cudzine a chýba mu kontakt s ľuďmi s rovnakým alebo príbuzným materinským jazykom.

Už som tu písal, že som začal chodiť na spinning. A dnes som omylom prišiel na tréning o hodinu skôr.

Ešte som si nadával, že zasa dnes meškám (asi 10 minút). Nabehnem do miestnosti a na cvičiteľskom bajku sedí nejaký potetovaný chlap. Nuž čo, asi babenka, čo bežne predcvičuje dnes nemôže.
A keďže som stále ešte v štádiu, keď v pedáloch vydržím naozaj kratúčko, hneď som pozrel na hodiny na stene, aby som vedel, či odpadnem už po prvej minúte alebo vydržím až dve.
A měl ho tam! Bolo len sedem miesto osem. Začem bukvy, vsjo jásno!!.

... je jedna scéna z akéhosi kresleného Večerníčka. A niekedy mám tento dojem o Martinčanoch.

Pred časom som tu popisoval, ako som najviac Martinčanov v svojom živote stretol v Bratislave. Keďže to bolo hlavne dané vysokou koncentráciou študentov v študentskom mestečku, tu v Prahe to nie je až tak markantné.

Dnes som bol na drobnom nákupe v Delvite v Priore na Budejovické. Pár sekúnd po tom, ako pani v pokladni prečítala moju platobú kartu...

... sa v rozhlase ozvalo: "Vážení zákazníci. Pan Rado1 nechť se dostaví na šesté poschodí. Opakuju. Pan Rado1 nechť se dostaví na šesté poschodí."
Samozrejme tam nebolo "Rado1", ale moje priezvisko. Reku to ma tak rýchlo odhalili? Alebo čo tým vlastne mysleli?

K tomuto príspevku ma inšpiroval blog môjho kamoša Koza o testovaní kvality stravovacích zariadení pomocou držkovej polievky.
(Takto nenápadne si navzájom zvyšujeme sledovanosť :-) )

Také som si o sebe myslel. Volejbal som chodil hrávať, na bicykli obcas kilometre hltal, korčule preháňal...

Akurát, že toto leto bolo všetkého akosi poriedko. Asi hlavne kvôli počasiu. Moja lemravosť sa dostávala do nebezpečnej fázy. Keďže mám problém s ramenom, dám si aspoň na zimu pokoj s volejbalom. Čo ale miesto neho? Plávanie ma neberie (to je strašne blbý šport; furt len zízaš do kachličiek...), k činkárni mám averziu už pekných pár rokov. Chcelo by to niečo na kondičku!!
Squash. Hmm, to je zasa problém s ramenom. Bedminton? Prašť, jak uhoď.

Ako som onehdá písal - vlastním momentálne dve identické rifľové bundy...

No, identické úplne nie sú. Jedna z nich je na chrbte a na jednom lakti roztrhaná. Na záver horeuvedeného článku som napísal, že si ich nesmiem pomýliť.