Touto slabou paródiou názvu nedávno minulého masakrovacieho filmu nechce Rado1 naznačiť, že to, o čom ide písať, je paródia.
Kdeže, tvrdý masaker...

Už na začiatku vysokej školy (takže tak pred 13-15 rokmi) začal Rado1a hnevať jeden zub. Nedôležitý pre krásny úsmev (pri nedostatočne strojčekom narovnaných zuboch je vzhľad zubov podružný a treba sa spoliehať už len na inteligenciu...), vysoko dôležitý pre správne spracovávanie potravy.
Tí s kvalitnejším zdravotným vzdelaním začínajú tušiť, že "šestka v vľavo dole prestala byť intaktná". Dnes sa už používa iné označenie. "Vľavo dole" je nahradené číslicou na o rád vyššej dekadickej pozícii. Ale keďže Rado1 nikdy nevedel, ktorá časť má aké číslo, môže to byť 16, 26, 36 alebo rovnako dobre aj 46. Ale stále je to "šestka".

Začala pobolievať a Rado1 využil vymoženosti zdravotníctva, ktoré aj tie roky po revolúcii ešte stále malo (a niekde asi ešte aj má) prívlastok (alebo nadávku) socialistické. Vybavenie zubnej ordinácie sa rozhodne nedá porovnávať s dnešným. Tobôž, keď to bola ordinácia na vysokoškolskom internáte.
Ale hlavný problém asi ani nebol tak vo vybavení ordinácie, starých napoly zatvrdnutých materiáloch na plomby a tupej vŕtačke. Najväčší problém bol v samotnej doktorke. Milá, sympatická, dalo sa s ňou pokecať,...
... ale zuby opravovala ako drevorubač. Nebolo sa k nej treba objednávať, to síce bola výhoda. Človek prišiel do čakárne a nech tam bolo koľkokoľvek ľudí, do 2 hodín sa dostal dovnútra. Priemerná doba lekárskeho zákroku bola 10 minút. Rado1ovi to aj celkom vyhovovalo. Nejaká tá hodina čakania bola až príliš dlhá doba na čítanie tých roky nemenných informačných násteniek a letáčikov. Ktoré navyše Rado1 po pár návštevách už poznal naspamäť.
Dostal sa dovnútra, oťukať zuby, odvŕtať kaz, dať vložku, po pár dňoch prísť vymeniť za plombu. Žiaden problém...
... až tá dotyčná šestka nezačala bolieť aj po čerstvej plombe. Rado1 tam začal chodiť ako na klavír. Minimálne 1 krát týždenne, niekedy aj častejšie.

Až zub dospel do štádia, že sa vŕtavalo stále hlbšie a hlbšie, až sa dovŕtalo k zubným kanálikom. Rado1 sa obával tej strašnej bolesti, pred ktorou ho všetci varovali: "Ťahať zubný nerv? Sa zblázniš od bolesti!! Mne to robili a už nikdy v živote!!!". Keď však došlo na lámanie chleba, teda zubu, žiadna bolesť sa nekonala. Zubný nerv bol už dávno na onom svete.
Pochovaný.
Čo pochovaný... Hodený len tak bez truhly do hromadného hrobu sebevrahov. Za múrom cintorína, mimo vysvätenej pôdy...
Nerv bol teda už dávno necitlivý, vlastne už z neho moc nezostalo, pretože za celú tu dobu "liečenia" zubu stihol pekne vyhniť.
Čistenie zubného kanálika teda nebolo sprevádzané epileptickým zvíjaním na zubárskom kresle, ale iba sledovaním so záujmom, aký škripot vydáva taký ten malý nebožiec na vnútornej strane zubného kanálika.

Prečistiť, dať liečivú vložku, o týždeň vložku vybrať, zub zaplniť a zaplombovať.
Aké ľahké, čo? Nuž, keby ten zub bol vždy dobre zvnútra vyšpricovaný, dobre zaplnený, bola by to balada.
Začínaš dobre tušiť. Nebol. Ten zub mal Rado1 otvorený a špricovaný zubárskym nebožiecom každý týždeň. Aj častejšie. Keďže každá návšteva stále nepresiahla 10 minút, niet sa ani čomu diviť!

Už si si niekedy páčil v sobotu večer zubnú vložku doma pred zrkadlom s kružidlom? Bol to prvý dostatočne ostrý a dostatočne pevný nástroj, ktorý sa Rado1ovi dostal do rúk a po krátkom zápase a uvoľnení hnisavého vnútra ho vyniesol na vrchol slasti. (To vtedy ešte nevedel, kam ho dokáže vyniesť kvalitný sex. :-)) )

Nekonečné opakovanie čistenia a plombovania skončilo až keď Rado1ova zubárka mala dovolenku a zastupujúca zubárka ho vzala ako "bolestivý prípad", zub otvorila, zanadávala nad nedostatočným vyčistením, vyčistila dostatočne a zaplombovala. Odvtedy mal s ním Rado1 pokoj.

Z vysokej školy si teda odniesol nielen diplom, schopnosť odomykať zámky sponkou do vlasov, presvedčenie, že chlieb s bielou plesňou sa môže jesť a so zelenou by sa "nemal" jesť, ale aj mŕtvy zub.

Zub, ktorý je pre kvalitný život človeka nepostrádateľný rovnako ako vreckový nôž, malá násobilka a umenie viazania kravaty. Dá sa žiť aj bez týchto vecí, ale s nimi je to ľahšie...

Keďže Rado1 si súčasnú bolesť v držke utlmuje kombináciou Brufenu400 a vodky, má už tohoto písmenkovania dosť a ide spať. Stay tuned a teš sa na pokračovanie. Rado1 je zvedavý, v ktorej časti sa dopracuje až k samotnému masakru...