Mám sa úžasne
Už pred pár mesiacmi som sa rozhodol, že sa budem mať úžasne.
A funguje to!!!
Mám sa úžasne. Kľudne mi to záviď, keď si myslíš, že mi to vadí.
Včera som bol zasa doplniť nejaký žvanec do chladničky. Klasicky tam mávam vždy nejaké Pribináčiky. Tak nejako automaticky beriem po dva z každej príchute. Stojím v rade "rýchlej pokladne". Maximálne desať položiek. Vyzera, že toho mám veľa, ale je to naozaj presne desať účtovných položiek. O dve miesta predo mnou sa chlápek začal rozčulovať, že ho pokladníčka nechce pustiť keď má "iba" nejakých päťnásť položiek. Sú dva spôsoby, čo s tým. Buď ho pokladníčka vezme alebo nevezme. Prvý spôsob znamená, že "ukážeme zákazníkom, akí sme benevolentní a ako nám na nich záleží". Moja osobná skúsenosť je však taká, že väčšina ľudí si povie, že paráda, prešlo mi to, tak skúsim aj nabudúce. Prvý spôsob znamená, že pokladníčka bude chcieť byť príjemná a dostane zdrba od šéfa, pretože dostala presné inštrukcie. A dosť som počul, ako so zamestnancami vo veľkopredajniach hrubo zametajú.
Druhý spôsob znamená, že keď je to "rýchla pokladňa", stoja tam ľudia s predpokladom, že vypadnú z obchodu rýchlo preč a niekto, kto zdržuje, väčšinu dosť naprudí.
Mne to bolo celkom u prdele. Čo mi nebolo, že maník začal tlačiť na pokladníčku, aby mu zobrala všetok tovar. Našťastie zostal v rovine frflania, vybral tovar, na ktorom mu záležalo najmenej a odložil ho preč. Čo bolo jeho šťastie. Bol som celkom natešený sa do neho pustiť, keby začal s čo len najmenšími náznakmi urážania alebo iných útokov. Dokonca by mi nerobili problém ani sprosté slová. Začína mi menej a menej vadiť, čo si o mne myslia druhí. Prečo by mi mal vadiť názor na mňa niekoho, kto ma videl tridsať sekúnd a prd o mne vie? Chlápek mal šťastie. A ja smolu. Že som si neskúsil, či by som to NAOZAJ urobil.
Ale toto nie je tá hlavná "veselá historka z natáčení". Keď som sa dostal na rad ja, moc som nesledoval naskakujúce sumy (čo bežne robím), koncová suma ma však zarazila. A pani pokladníčka zistila, že mi miesto dvoch kakaových Pribinákov naúčtovala dvadsaťdva. Najprv sa strašne zarazila a čakala, že vybuchnem. Ja, že pohodička, či to môže ona stornovať, alebo musí jej šéfka. Tak začala stornovat.
Na prvý pokus mi miesto storna dvadsiatich Pribinákov prihodila ďaľších dvadsať. Sčervenala, začala sa ospravedlňovať, ja že však pohoda. Druhý pokus miesto storna zasa prihodil. Tentoraz štyridsať. Pani sa začala neskutočne ospravedlňovať, ja som ju ukľudňoval, nech to skúsi ešte raz.
Bingóóó. Teraz pribudlo osemdesiat Pribináčikov!!! :)))))
Takže miesto dvoch som mal už na účte stošesťdesiatdva (162)!!!
Posledné storno už bolo úspešné, aj keď ešte bolo treba čakať na šéfku, aby odblokovala pokladňu.
Čo bol výrazný rozdiel oproti obdobiu napríklad pred rokom, že ma to celkom bavilo. Usmieval som sa, chlácholil pokladníčku, ktorá už vyzerala na pokraji rozplakania sa. Nakoniec na nej bolo vidieť, ako je strašne rada, že som nebol ten typ, čo by ju pred všetkými začal sprdávať.
Začalo ma baviť sa na ľudí usmievať. A zistil som, že ľudia sa začali usmievať naspäť. Kolegovci zachmúrení v jemnom predklone sa ponáhľajú na nejaký meeting, ja idem oproti, usmievam sa. Ich to natoľko vyvedie z rovnovahy, že spomalia a začnu sa usmievať aj oni.
Poslednou dobou čoraz častejsie odpovdám na otázku "Čo si taký v poslednej dobe vysmiaty?"
Mám na to štandanú odpoveď: "Mám sa úžasne."
Ver mi to. Mám sa úžasne. Kľudne sa pripoj do tejto "hry". Začne ťa to baviť...