Rado1 bol zasa mimo hraníc všedného dňa. Druhý krát v živote sa mu podarilo dostať sa do samotného Londýna (nie iba do niektorého satelitu 30km od centra). Rado1 absolvoval klasické "povinné" koliečko po "pohľadnicových" pamiatkach už minule, takže teraz dal prednosť niečomu, čo bežný turista asi nevidí.

Vyše dve hodiny strávil v jednom z londýnskych parkov. Teda strávil. Bol to občas celkom svižný pochod, aby sa dostal na druhú stranu v rozumnom čase. Bol to Richmond-ský park. Kde presne to je, sa Rado1a nepýtaj. Sám nevie. Ale podľa mapky je to - v mierkách Londýna - čo by silnejší chlap dočúral od letiska Heathrow. Samotný park má v priemere tak 4 až 5 km, sú tam jazerá, viac-menej neudržiavané kusy lúk a hájikov, ale aj nádherné parkové záhrady - ako nazvať, ked je v parku ešte jeden menší, bohatší, plný kvetín, cudzokrajných stromov, farebných kríkov- boli to Rododendrony, ako Rado1ovi vysvetlila sestra - a malých jazierok? Medzi tým lavičky (ktoré v Anglánsku nie su nutné, tu sa môžeš hocikde vyvaliť pod strom alebo na trávu), ležiace staré kmene stromov, chodníčky, zákutia,...
Pravdepodobne by niečo také u nás dlho nevydržalo. A keď, tak iba s partou čiernych šerifov a prísnou kontrolou na výstupe, či nemáš nabalenú plnú tašku kvetín. Nuž. Aj to je jeden z bodov kultúrnych rozdielov.

Ritchmond park bol len spríjemnením cesty do jeho obľúbeného (ak sa teda dá niečo obľúbiť hneď po prvej návšteve) jazzového klubu 100 Jazz. Ak by si tam silou mocou chcel zavítať, je to na Oxford street, číslo popisné 100. Už ti je asi jasné, prečo sa tak ten klub volá.
Podľa programu mala hrať nejaká vychytená swingová kapelka. Z avizovaného swingu sa však vykľul svižný, našlapaný prvotriedny rock&roll šesťdesiatych rokov. Chlapík menom Jimmi Sanchez (pamätá si to Rado1 dobre?) sršal energiou, potom (to ako tekutinou, nie že "neskôr"), silným čistým hlasom a neuveriteľne rýchlymi prstami na klávesách. Klávesy boli naladené na klasické piáno, k tomu basa (normálna veľká, nie bassgitara), elektrická sólovka, saxofón (altový? Rado1 sa v tom až tak nevyzná) a barytón saxofón (ten sa spozná zasa ľahko).
Ideálna kombinácia s perfektným zvukom. Škoda, že dnes sa už v muzike saxíky nenosia. Ten barytón saxík dunel až z toho zimomriavky behali po chrbte. Rado1ovi vôbec nevadilo, že sa nekoná jazz alebo swing. Bola to parádička. Zvlášť keď sa k nim pridala ešte aj speváčka - sexi drobné žieňa. Keď však začala spievať, linul sa z nej hlas, ako zo stokilovej černošky. Bola fakt dobrá. Oheň v tele, zlato v hrdle, žiara v očiach...
Rado1a dosť štvalo (ako minule), že metro a busy majú svoje posledné jazdy a tie treba stihnúť... :-((

V nedeľu sa Rado1 vybral aj so setrou do "Britského múzea". Asi nie každý turista tam zavíta, ale Rado1 ho vrelo odporúča. Za tie dve hodiny, ktoré mal na prehliadku stihol v dosť svižnom tempe preletieť expozície starovekého Egypta, Mezopotámie, Sumerskej ríše a selektívne ešte staroveké Grécko a Rím. Na toto múzeum treba výrazne viac času. Alebo - a to skôr - viacej návštev.
Nabudúce, keď sa tam Rado1 zasa dostane, ma na pláne starovekú Áziu. Asi ti už došlo, že Rado1a berie starovek a taký stredovek mu je dosť ľahostajný (určité obdobia stredoveku ho vyslovene odpudzujú).
Samotná budova múzea je zaujímavá. Zvonka vyzerá ako grécky chrám. Keď vlezieš dovnútra a prejdeš vstupnou budovou, dostaneš sa nádvorie, v ktorého strede stojí rotunda s klendbovou strechou a vo vnútri s vedeckou knižnicou. Pred nejakým časom celé toto nádvorie zastrešili a vyložili bielym mramorom (Rado1ov laický odhad). Popri vnútornej rotunde sú postavené široké schodu do prvého poschodia, ktoré ešte viac umocňujú dojem starogréckeho chrámu alebo paláca. Jediná fotka, čo sa Rado1ovi podarilo zohnať s ukážkou, ako to vo vnútri vyzerá, je tu:

Nič moc, že? Nuž, keď nájdeš niečo lepšie, pošli Rado1ovi fotku alebo linku na ňu a túto vymení.

Ak ťa teda berú exponáty z období, keď u nás sa ešte len padalo zo stromov, utekaj tam.
A aby ťa Rado1 ešte viac nalákal do tohoto múzea, prezradí ti, že vstup je zadarmo. Tomu už Rado1 vraví prístup k vzdelaniu.

Viacej na http://www.british-museum.ac.uk