Ešte pred týždňom som závidel každému, kto sa vrátil z nejakej tej práceneschopnosti. Taký labúž. Ležať si doma, oddychovať, čítať knižky, porobiť si čo treba (v stave najvyššieho zúfalstva aj upratať)...

Ale realita je horšia. Dnes tu bol nejaký sviatok, keď sa nepracovalo. Ráno som vstával okolo šiestej, aby som hodil kamošku s jej priateľom na letisko.
Reku parádička, mám celý deň už od rána voľno.
Ibaže trt makový. Chrípka akosi oslabuje alebo čo, pretože už okolo jedenástej som musel zalomiť. S horúcim čajom v sebe a dvoma aspirínmi. Ani neviem, ako som prespal vačšinu poobedia.
Byť doma chorý teda nie je žiadna slasť. Človeku sa aj tak nechce nič robiť (prípadne vôbec nevládze), kašle, soplí, prepotí za deň 8 tričiek, paplón, dvoje povlečenie, madrac, a všetko, čoho sa dotkne.

Už aby to bolo za mnou :(((