Pár vecí z posledných dní, čo nevydajú na samostatné písanie...
Motokáry, fenomén last.fm a jedno gurmetské stretnutie.

Vo švrtok som bol s jednou partičkou na motokárach. Teda, neviem, či ešte niekedy pôjdem v zime na motokáry. Aj keď to bolo v uzavretej hale (no dobre, hala to nie je, sú to nejaké bývalé skleníky), teplota bola kúsok nad nulou. Myslel som, že odvtedy, ako som tam bol naposledy v lete, majú už príliš vyleštený betón alebo zničené káry. Jazdilo sa šialene. Káry (vyskúšal som dve) boli neskutočne pretáčavé. Hodinám som sa vždy ubránil na poslednú chvíľu len prudkou kontrou volantom. No, raz to nevyšlo... Aj v miernej zákrute pri tom najjemnejšom pribrzdeni šla kára do hodín.
Až neskôr pri debatách s ostatnými sme spoločne došli k tomu, že to je tou zimou. Aj keď autíčka jazdili skoro neustále, nestačilo to. A hladké studené gumy na studenom betóne...
No, nemal som ten správny pôžitok z "optimálnej stopy".

Ale jedna vec bola predsa len nová od mojej poslednej návštevy. Doteraz som vždy jazdil motokáry - na odporučenie môjho kamoša - tak, že plyn zarazený do podlahy a v zatáčkách len pribrzďovať. Motor je stále v otáčkách pripravený za zákrutou vystreliť dopredu.
Jasné, že majitelia motokár tým nadšení nie sú. Ničí to káru, ale vždy si vravím, je to ich problém, nie môj.
Tak v Radotíne cart centre tento problém vyriešili. Od brzdy ide bowden ku škrtiacej klapke na prívode benzínu. Akonáhle pribrzdíš, zastavuješ prívod paliva. Priekak je ten, že ak zároveň mačkáš plyn, vysosneš všetko, co je v prívode od škrtiacej klapky po motor, takže potom, keď potom potrebuješ vystreliť dopredu, motor sa len zakucká, zakašle a veľmi neochotne sa rozbieha. V prvom kole, keď som o tom nevedel, mi na rovinkách vynechávali takty motora a ja som nechápal prečo. Dokonca mi to za jednou zákrutou zdochlo a maník mi musel prísť nakopnúť káru.
Nuž, chce to úplne iný štýl jazdenia...
Alebo zmeniť firmu...

V piatok som prepadol Internetovému rádiu last.fm. Doteraz som počúvaval niektoré Internetové rádia, ale nikdy som u žiadneho nezostal dlho. Síce som si vybral "stanicu" na žáner, ktorý som chcel, ale nie všetko sa mi páčilo a tak. last.fm je trošičku odlišné. Nemá konkrétne žánrové streamy, ale môžeš si vybrať štýl muziky, akú chceš počúvať a systém ti podhadzuje skladby, ktoré majú daný štýl v takzvaných "tagoch". Jedna skladba môže mať viac tagov, užívatelia ich môžu ľubovoľne pridávať. Takže niektorá skladba môže mat tag "rock", lebo je od rockoveho autora, ale aj "jazz", lebo je to zrovna skladba ladená do jazzu. Čo mi je však divné, keď dám prehrávať tagované veci na "salsa", mieša mi do toho aj všeličo iné, čo "salsa" medzi tagmi nemá. Napríklad mi tam piclo Presleyho a Brahmsa :)
Možem si dať pustiť napríklad Stinga. Ale on mi nebude hrať len Stinga. On mi bude hrať aj autorov, čo hrajú podobnú muziku. Netuším do detailov, ako to funguje, ale tipujem, že keď má plno užívateľov medzi obľúbenými Stinga a napríklad Gabriela, pustí Gabriela aj mne, lebo je veľká šanca, že sa bude páčiť aj mne.

A dostávam sa tým k daľším vlastnostiam. Počas prehrávania si môžem pri určitej skladbe kliknúť na "páči sa mi", prípadne "toto už nechcem nikdy počuť" a systém podľa toho upravuje moje preferencie. Alebo môžem len jednoducho kliknúť na "choď na ďalšiu skladbu". Síce som si nainštaloval špeciálny program na počúvanie last.fm, ale nie je to nutné. Ide to aj cez web prehrávač. Môžem prísť kdekoľvek, kde je Internet a počúvať muziku svojich preferencií.
A okrem samotnej muziky vždy vidím aj informácie o tom, kto to zrovna hrá, spieva. Životopis, diskografiu,... Zatiaľ som natrafil iba na jediného autora, ktorý nemal o sebe informácie vyplnené.

Momentálne mi hrá nejaký Ricardo Arjona. Netuším, kto to je, ale je to moc dobré. Dostáva klik na srdiečko (=páči sa mi to).

V piatok večer som sa stretol s - pre mňa úplne neznámou - partičkou. Dali sme si gurmetské stretnutie v jednej luxusnej reštike. Čo znamená, že si neobjednáš jeden-dva chody z jedálnička, ale dáš si špeciálne gurmetské menu, kde ti postupne asi tri hodiny nosia snáď osem chodov. Každý z nich vyzeral ako malá hromádka čohosi na obrovitánskom tanieri. To, že toho bolo vždy máličko, malo tú výhodu, že nebolo treba pávie perá. To, že to bolo na obrovských tanieroch malo tú nevýhodu, že to bolo šialene drahé!!!
Áno, aj keď to nevyzerá, je to tak. Drahú reštauráciu nespoznáš podľa kvality jedla, ale podľa veľkosti tanierov. Čím väčší tanier uprostred s niečim maličkým a dookola pokapaný nejakou šťavou, o to drahšie to bude. Samozrejme, že v drahých reštikách často varia kvalitne, ale nemusí to byť pravidlo. Úžasné jedlo podávané v normálnom tanieri v normálnej hospode bude mať aj normálnu cenu. Ak však máš málo jedla na obrovskom tanieri, bude to sakra drahé. Nezávislé na kvalite.
Táto piatková reštika však kvalitná bola. Chutilo mi. Ak bude ďalšie gurmetské stretko, zasa sa pridám. Za predpokladu, že bude po výplate! :)))