Igelitka je tvoj najlepší kamarát alebo Ako mi vŕtali koleno 3

  • Posted on: 3 September 2010
  • By: Rado1

Obetavá Kráska ma vezie domov, s barlami pajdám do bytu. Je toho spústa, čo čaká na upratanie, vypranie a podobne. Až teraz mi dochádza, že čo som neupratal pred operáciou, už neupratám. Čo som očakával - že budem do seba cpať Brufen ako lentilky - nenastalo. Už do nemocnice som si zobral so sebou celé platíčko. Pred spaním si beriem jeden Brufen, ale v konečnom dôsledku asi zbytočne.

Čo som však neočakával - že sa nedokážem o seba poriadne postarať.

Klasicky sa idem najesť, pri kuchynskej linke si pripravím na tanier nejaké pečivo a nátierkové maslo. Všetko si to idem odniesť k stolu.
Takže - tanier do jednej ruky, jednu barlu do druhej ruky, druhú barlu do...
Nie. Ešte raz. Jednu barlu do jednej ruky, druhú barlu do druhej ruky, tanier do...
Ehm. Čo fčul? Tanier pokladám na zem a trojnoho skackajúc s barlami smerom k stolu, kopem tanier pred sebou. Funguje to. Ale ako trvalo používaná metóda je to naprd. Táto metóda nezaručuje, že jedlo nebude rozkopané po miestnosti. Prichádzam na novú metódu. Tanier, pečivo a nátierka ide do igelitky, nôž do vrecka. Odpajdám sa k stolu, tam to všetko vyložím a teda vyhliadka smrti hladom nehrozí. Kopacia metóda však predsa len nie je úplne zabudnutá. Bašta v krabici od Obetavej Krásky ide do mikrovlnky a potom musí na stôl. Tá veľká plastová krabica by musela do krabice naštorc, čo na tekutý obsah nie je zrovna to pravé orechové. Ale vložená do papierovej tašky z Alberta sa po zemi kope úžasne.

Igelitka sa stáva mojou dennou súčasťou. Neustále vo vrecku nohavíc. Je dobrá na prenos väčšiny jedla k stolu. Na prenos knižiek z jednej izby do druhej, prípadne na záchod. Akurát novú roličku toaletného papiera odnesiem nastoknutú na rúčke barly.

Okrem prenosu jedla a iných predmetov je tu spústa iných problémov, ktoré som nečakal. Obliecť si nohavice napríklad. Je to jednoduché. Sedím, trochu pokrčím nohy...
Aha. Tak ináč. Sedím, mám vystreté nohy...
No, vieš si predstaviť, ake je to úžasné divadlo.
A nie. Naozaj nechceš vidieť, ako si na záchode utieram prdel.

Problém je aj v tom, že mám zafačovanú aj ľavú nohu. Tá je úplne zdravá. Ale má to zabrániť prípadnej trombóze. Počas anestézie je celé telo uvolnené, žily a cievy sa roztiahnu a je riziko, že sa zvnútra odlúpi kus nejakej zrazeniny alebo tukovej usadeniny, začne to putovať riečišťom a nešťastie je hotové. Preto mi už pred operáciou zaviazali obvinadlom aj ľavú nohu. Priekak je, že som pri odchode z nemocnice akosi prepásol informáciu, kedy si to môžem dať dolu. Podľa Obetavej Krásky by som to mohol dať dole už večer, ale istota je istota. Vytrvám. Takže síce dokážem na ľavej nohe stáť, ale ohnúť moc nejde. A s dvoma zafačovanými nohami do sprchy...
Dosť divná predstava.
Takže sedím na okraji vane, nohy v suchej vani a namiesto sprchy sa len utieram vlhkou žínkou. Trpím. A to som si myslel, že budem trpieť hlavne od bolesti.

Takže doma polihávam, čítam knižky, čítam články na Inete. Stravujem sa tým, čo dokážem odniesť v igelitke. Umývam si zuby a utieram sa vlhkou žínkou. V pondelok to už nevydržím a odmotávam ľavú nohu. Musím do sprchy. Trombóza netrombóza. Ale snáď sa nič nestane. Poctivo som si každý deň pichal do brucha špeciálne inekcie. (Nechápem, že sú ľudia, čo kvoli tomu sekundovému štípnutiu si to chodia dávať pichať k doktorovi. Predstava, že kvoli päť sekundovej akcii strávim cestovaním a čakaním niekoľko hodín - nechápem tých ľudí.) Ľavá noha odmotaná, rozmýšľam, ako sa naložiť do vane a nenamočiť tú pravú. Vyhrabem plastovú krabicu od pracieho prášku. Keď si ju položím do vane, dokážem v nej ležať alebo sedieť tak, že je noha vo výške. Sprchujem sa, umývam si vlasy, nechávam na seba tiecť horúcu vodu snáď hodinu. Polovičná rozkoš - budem to musieť robiť aspoň dva krát denne!

V utorok doobeda idem požičaným autom Obetavej Krásky na kontrolu (mám svoje auto v servise a Kráska je naozaj obetavá). Áno, znie to divne. Chodiť nemôžem a šoférovať áno. Nuž, je to tak. Dvadsať minút mačkania na plyn a brzdu je menej náročné ako nejaká niekoľkohodinová trmácačka v MHD. Na kontrole som dostal namiesto kompletnej múmie na pravej nohe len dve náplasti na dvoch malých rankách po operácii.

Byť kriplom v práci je celkom zaujímavé. Mám zapožičané parkovacie miesto a kolegyne mi nosia čaj až na stôl. Žúžo!
Zvyšok je už celkom prozaický. Postupne zahadzujem jednu barlu na rovinkách a používam ju len na schodoch. Kopanie jedla a igelitka sa už nekoná, väčšinu vecí si už v jednej ruke odnesiem. Progres je extrémne rýchly. Teda žiadne upírske schopnosti, ale je to rýchlejšie ako som čakal. Po týždni už odkladám jednu barlu natrvalo a fungujem len s jednou. Na krátke vzdialenosti aj bez nej.

Odchod na vyše týždňovú dovolenku. Barlu som dokonca už ani nevybral z auta. Ak sa za šport dá považovať minigolf, áno, potom športujem. A fotím tenis. Hmm. To už šport nie je. Doktor mi síce doporučil ľahké bajkovanie po rovinkách, ale kde tu vezmem rovinky? Pár kilometrová túra po moravských kopcoch je tiež zvládnuteľná. Namiesto barly si beriem drevenú zahnutú bakuľu. Je to viac štýlové ako hliníková barla so zelenou plastovou rúčkou. To by som si pripadal ako úplny magor.

Momentálne už z diaľky vyzerám ako človek. Trochu ešte vidieť krívanie, ale ináč v pohode. Na salsu ani na iný šport to ešte nie je - v zohnutej nohe nemám silu - ale už je to fajn. Výrazne lepšie ako firemné parkovacie miesto a čaj až do postele...
...na stôl. Ehm.
Čaj do postele nemá nič spoločné s chromtavou nohou :)

Rubrika: