Indickí kolegovia a moje začiatky v Nemecku

  • Posted on: 24 January 2006
  • By: Rado1

Od externej dopisovateľky Radky:

Po napísaní prvého príspevku som dostala otázku prečo nepíšem o Nemecku, ale o Indoch. Ale práve práca s ľuďmi rôznych národností priniesla so sebou situácie, ktoré ma priviedli k písaniu.

Naučiť sa chápať spôsob myslenia ľudí s úplne iným kultúrnym zázemím a dokázať si preložiť skutočný význam ich zdvorilostných odpovedí, to sa týkalo najmä Indov, vyžadovalo veľkú dávku prispôsobivosti. Spolunažívanie s Nemcami malo iný háčik. Hlavne starší sú zvyknutí, že ľudia z bývalého východného bloku sú chudáci, ktorí sa živia len ako upratovačky alebo robotníci. Nedokážu akceptovať, že by mohli mať kvalifikovanú prácu, lepšie auto a vyšší plat. Vtedy už závisť prechádza do nenávisti. Mladšie ročníky našťastie s podobnými predsudkami nevyrastali. Aj keď najmä mladí nezamestnaní, často príslušníci hnutia skinhead alebo neonacisti, vinia zo svojich problémov cudzincov.

Prvú firmu, v ktorej som v Nemecku pracovala, založili dvaja Nemci. Jeden mal nápad a druhý vplyvného a bohatého otca. Ich podnikateľským plánom bolo vyvinúť softwér pre zabezpečovanie telefónnych konferencií. V tom čase (rok 2000) ponúkal túto službu iba Deutsche Telekom s nevalnou úžitkovou hodnotou. Dvojica využila medzeru na trhu a podarilo sa im zohnať základný kapitál 12 miliónov mariek. Na samotný vývoj si najali softvérovú firmu, ktorá vyrobila pekný design, ale funkcionalita bola skoro nulová. Produkt ďalšej softvérovej firmy už síce nejakú funkcionalitu obsahoval, ale stále sa nedal označiť ani za beta verziu. Najali si teda vývojárov z firmy Accenture. Toto riešenie bolo dlhodobo finančne neúnosné, preto prišlo k ďalšiemu závažnému rozhodnutiu - najať si programátorov z východu cez program nemeckej vlády pre IT špecialistov - Green Card. Keď sa majitelia firmy dopracovali k tomuto bodu, mali už prehospodárenú polovicu kapitálu.

V čase môjho príchodu do firmy (apríl 2001), bolo oddelenie vývoja spleťou ľudí rôznych národností - 6 Slovákov, 5 Indov, 3 Nemcov, jedného Rusa a jedného Izraelčana, ktorý oddelenie viedol. Prečo zastával vedúcu pozíciu nám sprvoti nebolo jasné. O programovaní nič nevedel a blysol sa vždy len pri organizovaní firemných večierkov. Kolega, večný rypák, trefne poznamenal, že to bude asi tým, že vlastní 3 mobily. Až neskôr, keď aj vedenie spoznalo jeho "kvality" a preradili ho na "dôležitejšiu" pozíciu vedúceho inovácií, nám bolo pošepkané, že Izrealčanov brat má podiely vo firme.

Po čase som dostala na starosť malý tím programátorov - Slováka, Rusa a Inda - Anila. Prvou úlohou bolo naprogramovať 2 malé grafické komponenty s náročnosťou cca. jeden týždeň. Programovacím jazykom bola Java. Anil pri preberaní zadania chápajúc prikyvoval a tváril sa plne kompetentne. Naproti tomu mi Rus oznámil, že on je C++ programátor a v živote nič vlastného v Jave nenapísal, iba plátal cudzí kód. Čo mi iného ostávalo ako pokrčiť ramenami a dúfať, že aspoň Anilovova časť bude o týždeň hotová. Po návrate z dovolenky ma čakalo prekvapenie. Rus mal svoju prácu na 80% hotovú. Anil síce napísal množstvo kódu, ale úplne nepoužiteľného. Najprv som nechápala v čom je problém. Anil vždy tvrdil, že mu je všetko jasné a program v stanovenom termíne dokončí. Po oťukaní sa s ďalšími Indami mi to došlo: Ind nikdy nepovie Nie. Považuje to za neslušnosť. Na potvrdenie mojej domnienky som Anilovi položila zopár testovacích otázok: "Budeš mať ten komponent hotový do týždňa, do dvoch dní alebo do hodiny?" alebo "Rozumieš zadaniu?", a vždy som dostala kladnú odpoveď. Keďže sme týmto spôsobom nedokázali pracovať, snažili sme sa Indov presvedčiť, že nemusia mať zábrany hovoriť čo si myslia. Všetci, okrem Anila, to našťastie časom pochopili a prispôsobili sa.

Anil bol majiteľom 7 certifikátov z rôznych programovacích jazykov. Ako sa k nim dopracoval mi je doteraz záhadou. Všetci Indi vlastnili niekoľko certifikátov, aj keď Anil bol medzi nimi preborník. Ďalší kolega Ind mi vysvetlil prečo to tak je. V Indii bolo určité obdobie získanie certifikátu asi desaťkrát lacnejsie ako v Európe alebo USA, preto si indickí programátori a administrátori narobili certifikátov koľko sa len dalo.

Anil pochádzal z veľmi bohatej rodiny štátneho úradníka. V Indii je práca v štátnej správe, na rozdiel od našich končín, platovo veľmi dobre hodnotená. Úradníci požívajú vysokú vážnosť a sú pozývaní napr. aj ako čestní hostia na svadby. Anil vôbec nemal zapotreby ísť si zarobiť do Nemecka. K tomu rozhodnutiu ho dotlačila jeho žena Sheena. Sheena bola hlavou aj krkom tejto manželskej dvojice. Písala Anilovi domáce úlohy na hodiny nemčiny a počas vyučovania mu šepkala čo má hovoriť. Sheena nebola programátorka, ale elektrotechnička. Bohužial nebolo možné, aby Anilovi radila aj v práci. Verím, že by sa stala hodnotnejším členom nášho tímu ako jej manžel.

Naša firma nám platila 2 hodiny nemčiny týždenne, ale Indi výuku tak brzdili, že sme sa po pol roku dostali iba k 6-tej lekcii. Na otázku prečo im to tak zle ide, veď anglicky hovoria veľmi dobre a nemčina je angličtine príbuzným jazykom, odpovedali, že oni sa nemecky učiť vôbec nechcú. Pre nich je Nemecko len prestupná stanica do Spojených štátov alebo Kanady, kde budú mať na základe svojich skúseností z Európy lepšiu šancu uplatniť sa.

Po viacerých programátorských neúspechoch si Anil vyslúžil prezývku programátor-sabotér. Nielenže nebol schopný napísať kúsok použiteľného kódu, ale ani sa nikdy nenamáhal stiahnuť si aktuálnu verziu projektu z centrálneho systému. Keď sa mu druhýkrát podarilo prepísať celý projekt dva mesiace starým kódom aj s jeho excelentnými zmenami, čím dočasne zastavil vývoj v celom oddelení, poprosila som nášho posledného a draho plateného konzultanta Francúza Luca, ktorý mal celý projekt dozorovať, aby na chvíľu zanechal Unreal Tournament a pomohol Anilovi v práci. Luc to vydržal s Anilom 2 dni a napokon aj on kapituloval.

Po osobnom pohovore, kedy sme Anilovi oznámili, že s jeho pracovnými výsledkami nie sme spokojní, zvýšil Anil výkonnosť a začal produkovat 2-násobné množstvo nepoužiteľného kódu. Nakoniec som mu priradila prácu na samostatnom projekte, ktorý sme zatiaľ neplánovali použiť a bol chvíľu pokoj.

Bolo mi Anila trocha ľúto, ale keď nastali po 11. septembri vo firme finančné problémy, bol medzi prvými, ktorého prepustili. Finančná kríza našej firmy sa stále prehlbovala, prestali nám vyplácať výplaty a približne 80% pracovníkov prepustili. V tom čase cudzinci v Nemecku, ktorí mali Green Card pracovné povolenie, museli po 3 mesiacoch nezamestnanosti Nemecko opustiť.

Anil si ako jediný z cudzincov nenašiel po prepustení prácu. Povolenie k pobytu mu vypršalo a nemal peniaze na letenku na cestu späť do Indie. A vtedy ešte poslednýkrát spôsobil rozruch svojim nevšedným prístupom k vymáhaniu výplaty. Podľa vzoru Mahátmá Gándhího si sadol pred dvere konateľa firmy a čakal. Po dvoch dňoch stoického čakania ako jediný svoje peniaze dostal. Odletel so svojou ženou naspäť do Indie a už som o nom nikdy viac nepočula.

Rubrika: