Včera som mal nejaký splín a čiastočne sa ho podarilo rozohnať prechlastaním kultúrou...

Prvé zastavenie ani nemožno nazvať kultúrou. Bolo to bohapusté nakupovanie. Pôvodne som vyrazil pre symfóniu Šeherezáda a Čarovnú flautu od Mozarta. Len chyba lávky. Šeherezádu som hľadal od Mussorgského, čo je blbosť, lebo to zhňácal Rimski-Korsakov. A o Čarovnej flaute som nevedel, že sa tak volá a čakal som, že ma v predajni pri prezeraní CDčiek názov napadne. Čo je záhul, pokiaľ sa prehŕňaš 200 mozartovými titulmi. Navyše väčšina v nemčine, parom ho!!!
Nakoniec som odtiaľ odišiel s vecičkou, čo bola na zozname ako tretia. Tam sa pomýliť nedalo - Rišo Müller: 44.

Tá platňa je mňamová. Po poslednom Monogamnom vzťahu a Koncom sveta (ten je asi tretí od konca, výberovky nerátam) som sa toho aj celkom obával. Ale sluchátka v predajmi ma presvedčili. Skladby majú správny gitarový drajv LSD, ale je to melodickejšie a aj texty sú dobré. Obsah je viac-menej vyrovnany, žiadna pesnička extrémne nevytŕča, žiadna nie je zlá. Celé cdčko sa počúva v kuse veľmi dobre. (Na rozdiel trebárs od LSD, kde si púšťam iba 2 pesničky.)
Takže až máš rád Riša Müllera, bež si to kúpiť. Bude to dobrá voľba.

Ďaľšie vyžitie je hlavne pre Pražákov. Výstava Česká fotografie 20. století. Pôvodne som tam neplanoval ísť, akosi som nemal náladu pozerať na 100 ročné fotky, ktoré sú často za umenie považované len preto, že sú staré a vyblednuté.
Výstava sa skladá z troch častí, ja som pozrel iba jednu z nich - aj to bolo na 2 hodiny. A bol som príjemne prekvapený. Áno, občas tam boli staré vyblednuté fotky úplne o ničom, ktoré mali skôr historickú alebo dokumentárnu ako umeleckú.
Ale bolo tam spústa fotiek, ktoré sa mi páčili. A to veľmi. Tak, že keď budem veľký, chcem také fotiť!!! :)))
Ešte zostávajú ďaľšie dve expozície, tie si ale nechám na ďaľší vikend...

A posledný kultúrny zážitok je nový Šulíkov film Sluneční stát. Je výrazne odlišný od jeho predošlých počinov. Predsa len, sociálny film z Ostravska sa nedá natočiť ako Záhrada. Bola to zvláštna kombinácia jeho klasickej poetiky a drsnej reality v štýle "Chceš stojku, pyčo?".
Parta maníkov príde o robotu a snažia sa začať vlastný byznis. Film je o tom, ako sa im darí a hlavne skôr nedarí. O ich osobných problémoch, prehrách. Hrdinovia nie sú klaďasi. Sú to rovnakí pakovia, ako my. Občas správňaci, občas hajzlíci. Občas niekomu preskočí v hlave a ostatní mu pomáhajú, napriek tomu, že o to nestojí. Ale asi najdôležitejší motív tam je, že aj keď sa serie úplne všetko, najdôležitejšie na svete je kamarátstvo...
Podobne ako u Müllera, aj tento jeho počin sa mi páčil. Moc príjemný film. Lepšie strávený čas, ako pozerať doma do blikajúcej búdky...