Každý na túto otázku odpovie ináč. Niekto iba raz ročne zaplatí koncesionárske poplatky za príjem rozhlasu, prípadne ani to nie. Niekto si zasa kupuje pár CDčiek za rok, niekto kupuje audiofilské vinyly.
Niekomu stačí plážový jazvečík za pár sto korún, hlavne, že to má CD mechaniku a občas sa hodí aj rádio. Niekto vlastní dom len preto, aby ho mohol mať ako obálku k svojej špeciálnej posluchovej miestnosti s výbavou v cene luxusnejšieho osobného auta. A aj tak už pokukuje po náročnejšej (hlavne finančne) aparatúre.

Rado1 patrí niekam do stredu. Napriek absolútnej neschopnosti spievať má čo-to z hudobného sluchu a vyžaduje kvalitný posluch. Jeho aparatúra by asi nikoho neoslnila. Mechanika CD prehrávača má už svoje milióny otáčok za sebou, k vlastnoručne robeným reprákom má Rado1 taký nostalgický vzťah a akosi sa stále presviedča, že "na to, že je to Tesla kombinovaná s rozobranou drevotrieskovou skriňou, to hrá až moc dobre". V skutočnosti len odďaľuje ten čas, kedy konečne našetrí aj na repráky, ktoré nebudú "len dobré", ale ucho pri nich bude chrochtať blahom a mľaskať v korýtku.
Asi najkvalitnejší komponent zostavy je receiver, ktorého jediná slabina je, že dnes už nikde pomaly neexistuje aktívna anténa na príjem rádia.

Ale o inom chcel Rado1 podumať. Čo stojí samotná počúvaná hudba? Veru dosť.
Rado1 má v CDčkach hodnotu slušnejšej aparatúry. Akurát, že tie CD sa kupujú po troškách a finančné krvácanie sa neopisuje ako rez britvou po tepne, ale iba skôr ako taká mokvajúca odrenina.

Teda ako kedy, že? Minulý týždeň to na Rado1a akosi prišlo a vyplázol za CDčka okolo troch tisícok. Na to, že takéto úlety máva zriedka, to nie je hrozivé, na to, že si zle odhadol rozpočet do výplaty je to vážne. :-)

Pri tom si spomenul na dávny rozhovor s jednou kolegyňou z Anglánska.
Keď Rado1 spomenul, že má niečo okolo 200 CD a z toho iba do desať okopírovaných, čakal aspoň nepatrné obdivné zamumlanie.
Lenže narazil. Kolegyňa tiež priznala okolo desať napálených CDčiek, ale originálov okolo dvoch tisíc. Skoro všetko jazz.

To Rado1 trochu vzalo dych a začalo mu byť jasné, že rozdiely v životnej úrovni sú naozaj priepastné. A keď spomenula, že jej otec je tak trochu fanatik, lebo má okolo dvadsať (dobre rozumieš, je to 20) tisíc CDčiek vážnej hudby, Rado1 zostal asi pol minúty bez slova. To je príliš ťažký kaliber na akýkoľvek súboj.

Keď bol Rado1 mladší, mal sen, že keď bude na to mať, zozbiera si komplet Beatles, Jaree, Oldfielda (to skoro má), Queen a podobne. Teraz sa k tomu akosi nedostáva. Zisťuje, že kvalita albumov tých interpretov je značne kolísavá a vyberá si, do ktorého zainvestuje. Častejšie sa stáva, že kúpi nejakého domáceho autora (áno, sem ráta aj českú muziku), aby vyjadril svoj obdiv aspoň tými pár bubákmi, ktoré sa k autorovi dostanú z toho hriešne drahého nosiča.

A ešte jedna vec Rado1a na Prahe teší. Sú tu bazáre s fakt kvalitným výberom lacnej muziky.
Mňam!