Pocestný obchodník

  • Posted on: 21 May 2010
  • By: Rado1

Nie, nejedná sa o počestného obchodníka, schválne kvôli tomu píšem s diakritikou.
Jedná sa o analógiu podomového obchodníka. Ten sa snaží predávať po domoch.
Pocestný obchodník predáva na cestách. Prípadne na benzínových pumpách ako sa to stalo mne.
Samozrejme som o tom miliónkrát počul, aj tak ma to zaskočilo.
Psychologická príprava takýchto obchodníkov je úžasná a ich úvodný let "pod radarom" by sa mal vyučovat. Nedivím sa, že im toľko ľudí skočí na udicu. Napriek tomu, že som otrlý, chcelo to dostatok silnej vôle, aby som sa zachránil. Pokiaľ chceš vedieť nejaké ich finty, čítaj ďalej.

Zastavil som na benzínke. Mal som hlad, plánoval som ísť ešte po nejakých nákupoch a íst nakupovať jedlo vyhladovelý nie je dobrý nápad. Vedla mňa zastavilo auto a šofér sa ma slovensky pýtal na cestu na Příbram.
Netušil som v tom momente, kde je Příbram, ale nie je mojim zvykom posielať ľudí do prdele, keď potrebujú pomoc. Vybral som z kufra mapu a začal hľadať. Keď chlápek zistil, že tiež hovorím slovensky, dali sme sa do reči. Také tie, odkiaľ som a podobne. Zistili sme, že býva o ulicu vedľa od mojho rodného paneláku, kde ešte stále žijú moji rodičia. Takže pri hľadani cesty na Příbram sme pokecali trochu o Martine a tak. Presne som mu vysvetlil záludnosti svetelných križovatiek, čo ho po ceste čakajú, zaželal dobrú cestu a poberal som sa preč.
A teraz to začne.
Strašne mi ďakoval, šiahol vedľa na sedadlo na strkal mi do ruky krabicu s holiacim strojčekom. Nie, ďakujem, nechcem ho. Nie, nepotrebujem ho. Nie, holím sa žiletkou. A ani neviem o nikom, komu by sa hodil. Vehementne mi ho strkal do ruky.
Oki, má pocit, že som mu ukázaním cesty zachránil život a silou mocou sa chce revanšovať. Má toho plný kufor, niekam to vezie, tak mi jeden chce darovať. Tak som ho vzal a hodil do kufra, kam som práve schovával mapu. Začal mi ešte raz ďakovať, ešte raz ďakovať a ešte raz ďakovať. Potriasať rukou a podobne.
Načo siahol vedľa a podáva mi ďaľšiu krabičku. Na chvíľu ju otvorí a so slovami "pravé švajčiarske" mi vnucuje dvoje hodinky, ktorých hodnota evidentne nepresahuje sto korún a tým myslím oboje dohromady. Už som fakt nemal chuť sa zdržiavať, tak som ich prihodil do kufra a už som sa chcel ísť konečne najesť. Ešte mi chcel nanútiť ďalekohľad, ale ten som už naozaj odmietol.
A teraz prišiel ďaľší krok.
"Mam na teba ešte jednú prosbu. Neprispeješ nám na benzín?"
Ups! To čo je? To je nejaká sofistikovaná forma žobrania?

Prejdi si ešte raz celý postup.

  1. Vyvolá v tebe pocit, že je v tiesni, že potrebuje pomoc. Nie finančnú, len poradiť. To málo ľudí odmietne.
  2. Teraz je strašne vďačný a má potrebu sa ti revanšovať. Daruje ti nejakú vec. Aj keď ju nepotrebuješ, zo slušnosti si ju vezmeš. Potom na zvýšenie účinku vďačnosti ti venuje nejakú ešte "hodnotnejšiu" vec. A potom prípadne ešte ďaľšiu. Takže teraz máš pár vecí, o ktorých si môžeš myslieť, že sú hodnotné. Teraz ty pociťuješ určitú úroveň vďačnosti.
  3. A teraz ťa požiada o ďaľšiu láskavosť, ktorá už znamená, že ťa to čosi bude stáť.

Toto je ten bod, ktorý týchto "obchodníkov" živí. Väčšina ľudí nevie odmietnuť revanš, keď je pocit vďačnosti akurát na jeho strane.
Zaskočilo to aj mňa. Aj keď trochu ináč. Pocit vďačnosti som až tak veľký nemal, stále som to bral ako situáciu "rodák v tiesni". Cestuje po krajine a snaží sa predať nejakým malým lokálnym elektropredajňam, zmiešaným tovarom a trafikám svoj plný kufor šmejdového tovaru. Som odolný žobrákom šýlu "okradli ma, potrebujem na vlak", v takomto prípade naozaj neviem, či je to pretĺkajúci sa obchodník alebo podvodník. Oki, stovku na bagetu mu venujem.

Pri ponúkanej stovke sa začal krútiť. Tvrdil som, že viac nemám, že všetko platím kartou.
A tu nastala prudká zmena.
Zrazu už nebol Slovák, čo netrafí v Česku. Zrazu už ponúkal nejaký konkrétny bankomat v Brániku, kam môžme zájsť. Na moju výhovorku, že sa v zápche roztrhneme a navzájom stratíme, dokonca navrhol, že ma tam zavezie a potom dovezie naspäť. Ups! To čo je? Aj pre žijúceho v Prahe je komplikované sa vrátiť naspät na tu danú pumpu, keďže je na mestskom skoro-diaľničnom okruhu. To už sa mi vôbec nepáčilo a chcel som to celé okamžite skončiť.
"A to ako koľko by si potreboval? Budú stačiť tri stovky?"
"Dve tisícky."
"Čože? Dve tisícky?"
"No, za tie všetky veci..."
"Aha, takze to je vlastne sposob predaja tých krámov?"

Vrátil som mu holiaci strojček aj hodinky, odmietol som znovu ponúkaný ďalekohľad. Bol neodbytný. Od ostrého poslania do prdele ho zachránil šofér ďaľšieho auta, ktorý mu z druhej strany začal nadávať, že blokuje výjazd z pumpy.

Už som zažil, že mi chlápek, ktorého som zachránil na ceste, vnútil flašu domácej hruškovice. Keď mi ale začne niekto z vďačnosti vnucovať hodinky alebo lacnú elektroniku, budem vedieť, ktorá bije.

A už definitívne sa musím naučiť, že NIKDY nemusím nikomu vysvetľovať, prečo nemám pri sebe peniaze, prečo nechcem darovaný holiaci strojček a podobne. Je to moja vec.

Rubrika: