Rado1 bol minulého týždňa stráviť zasa jeden deň v Prahe. Predpovede počasia sa predháňali v proroctvách o neskutočne rekordných teplotách a problémoch s deťmi a postaršími občanmi.

Rado1, ktorý práve prišiel z Bratislavy, kde nebol problém užívať si rozkošných 38 grádusikov, sa nad tým len uchechtával. Kam sa hrabe Praha... (Keď bude Rado1 veľký, chystá sa letá tráviť vo Fínsku alebo tak nejako...).
Rozdiel bol však v tom, že zatiaľ čo v Bratislave Rado1 prežíval vďaka minimálnemu ošateniu, prievanu skrz celý byt a vyliezaniu len po zotmení, po Prahe sa musel pohybovať v bielej košeli a v kravate. Samozrejme, že toho oblečenia mal na sebe o čosi viac, ale pre popis situácie to nie je až také podstatné. Čo podstatné je, že jediný spôsob, ako zabrániť lepeniu košele na telo, bolo obliecť si pod ňu ešte jednu vrstvu - tričko (huh, ešte teraz ho striasa od tepla pri tej predstave...). Bolo to fakt zlé. Sadnúť do rozpáleného auta, odviezť sa kus pomedzi rozpálené smradiace auta k stanici metra, prejsť po rozpálenom chodníku a vojsť do rozpáleného...

Ohó! Rado1 zrazu zisťuje, že podzemie má neoceniteľnú vlastnosť. Je sakra problém ho rozpáliť (ale to ťa tam vtedy buď nepustia alebo ťa vynášajú hasiči). Už na schodoch, ktoré na danej stanici neboli dlhšie, ako schody v paneláku do pivnice, začala tá rozkoš. Práve prichádzajúca súprava tlačila pred sebou príjemný vietor, ktorý sa snažil zdrhnúť niekam, kde by sa mu ľahšie fičalo. (Podľa Rado1a sa však, akonáhle sa dostal na ten hic, utiahol niekde do tieňa a hodil si šlofíka.) Rado1 nenápadne oddialil od seba ramená ako čerstvý absolvent prvej hodiny v posilovni a nechal si prefúknuť podpazušia. Ešte jeden vetrový zážitok, tentoraz už v priamom kontakte na peróne práve prichádzajúceho metro-vlaku. Vo vagóne bolo síce čo-to napotené tou masou ľudí, ale predsa je len rozdiel "napotené vlhko a 25 stupňov" a "napotené vlhko a 33 stupňov". Presun z jedného stretnutia na druhé mal byť, podľa odporúčania, kombináciou metra a električky. Táto časť metra bola omnoho hlbšia, ako ta predošlá, takže aj eskalátory boli patrične dlhšie. Inokedy sa Rado1 vždy po eskalátoroch ponáhľa (presne podľa piesne Bulata Okudžavu - stójte správa, prochodíte sléva), ale teraz si vyslovene vychutnával ten umelý vietor. Keby mu niekto vtedy povedal, že za túto klimatizáciu musí extra priplatiť, bez váhania by šáhol po dvacke (teda na viac by sa asi ukecať nedal...).
Keď si uvedomíš, že to bolo grátis v cene cestovného lístka, za ktorý by si v Bratislave nemohol do autobusu / električky ani len nastúpiť...
Jazdiť metrom aj pol dňa je lacnejšie ako 2 pivá. A tie by ti v takom hice určite nestačili. Jediné, čoho sa Rado1 naozaj obával, bolo prejsť električkou asi 4 zastávky. Keďže mal naozaj dosť času, zvolil radšej extrémne pomalý peší pohyb, ktorého väčšia časť bola popod koruny stromov cintorína.

Všetky návrhy nad budúcou podobou bratislavského metra počítajú s nadzemným variantom, pretože je to lacnejšie, nerozkope sa celé mesto, nezaplaví ho storočná voda a podobne. Ale zvážil niekto, aký je to labúž, cestovať podzemným metrom, keď je vonku teplotné šialenstvo?
No. Keď tak nad tým Rado1 rozmýšľa, vedel by napríklad aj navrhnúť, aby boli všetky autobusy, električky a trolejbusy klimatizované, ale nerád by strávil zvyšok života v polstrovanej miestnosti s nepretržitou opaterou dvoch silných zriadencov...

Keď Rado1 všetko vybavil, sadol do rozpáleného auta a rozpálenou diaľnicou sa vrátil do rozpálenej Bratislavy. Deň na to sa spustila drobná prietrž mračien, teplota bola obvinená z nepovoleného dopingu a vyradená z ďalšieho naháňania rekordov. A nastalo krásnych 25 stupňov. Leto presne tak, ako sa to Rado1ovi páči...