Rado1 bol v divadle. Asi ťa to zaskočilo, ale Rado1 má rád divadlo (aj keď na to nevyzerá). Toto bolo od Radošincov a volalo sa to Jánošíík. Aj tebe ten názov niečo hovorí? Veru, veru. Aj Rado1ovi.

Bodaj by nie. Ešte ako malý šrác na základnej škole to prvý krát počul na hodine nemčiny, kde nadšená nemčinárka pár-krát púšťala platňu. Rado1 jej za to dodatočne ďakuje. Z nemčiny síce vie veľké guľové, ale Janošíík zadrapil a už nepustil. Neskôr ho chodil na platni počúvať pomaly aj každý deň k spolužiakovi. (Vlastniť tú platňu bola preveliká vzácnosť...) Rado1 ju vedel skoro naspamäť. Aj neskôr ju počúval do nemoty z magnetofónovej pásky a ešte neskôr - ako technika vyspievala - z PCdla vo forme mp3ojky. Preto Rado1 bol dosť na rozpakoch, aký asi bude výsledok z kultového predstavenia, ktoré za tie roky už zľudovelo (veď čo by povedal taký Ľudo...). Štepka ako Jánošík a Markovič ako Uhorčík vyzerá byť neprekonateľná kombinácia.
A ako to všetko bolo a ako to všetko dopadlo?

Rado1 musí priznať, že to dopadlo veľmi dobre. Stávalo sa mu, že si v duchu dialógy rozprával zarovno s hercami a bol rozladený z toho, keď to zrazu povedali inakšie. Ono prvá polovica predstavenia bola více-méně rovnaká a preto veľa ľudí malo tú snahu porovnávať. (Často bolo počuť hlasné našepkávanie z viacerých strán, pokiaľ herec svoju repliku nepovedal presne s tým istým časovým oneskorením ako na legendárnej platni. Často boli hlody prerobené, aby boli modernejšie. U niektorých Rado1 uvítal zmenu, niektoré sa Rado1ovi viac páčili pôvodné. Ale ono ťažko povedať, čo je pôvodné. Ešte z rozprávania svojej sesternice Rado1 vie, že už aj dávnejšie bolo každé predstavenie inakšie. A určite je tomu aj teraz, lebo sa častejšie stávalo, že niekto "zabil" repliku, po ktorej sa aj herci rozosmiali a chvíľu trvalo, kým boli schopní zasa pokračovať v hraní.
Pán (s veľkým P) Štepka hral tentoraz starého Jánošíka, rodeného Weissmanna. Takže dosť skoro "zomrel", ale aj tak stihol "s lahkoscú a nadhladem" zabiť zopár kameňákov a ľudových múdroscí. Rado1ovi trochu nesedela kŕčovitosť ostatných hercov, ale ono to asi tak malo byť, keďže to všetko bolo akože osadenstvo psychiatrickej liečebne.

Prekvapenie prišlo po prestávke. Klasický začiatok "Moje meno je Uhorčík,Tomáš Uhorčík. A som ..." sa vôbec nekonal a Kassai rozohral úplne inú partitúru. Druhá polovica hry bola totiž z väčšej časti prepísaná nanovo. A Rado1 uznáva, že nová verzia (hlavne v podaní Kassaia) bola tiež lahoda. Uhorčíkov monológ bol úplne nový, modernejšie gagy. A taktiež na záver pribudol jeden výstup. Keďže pán Štepka teraz nehral Jánošíka, ale jeho otca, moc by si podľa pôvodného scenára neškrtol. Takže na záver ešte pribudla scéna, keď sa Štepka vráti z neba navštíviť syna a dajú si na záver spoločnú veceru v ústave.Tento posledný výstup bol viac-menej Štepkovým monológom, kde porozprával o tom, akí sme my Slováci. Občas povedal nejaký starý fúzatý vtip, ale kto by mu to neprepáčil, keď on ich vie rozprávať tak úžasne.

Takže Rado1 na záver už len krátko: na Jánošíka môže ísť kľudne aj ten, kto toho pôvodného pozná sakumprásk naspamäť. Aj tak sa nasmeje.