Deň pred operáciou dostávam lístok, čo všetko musím a čo naopak nesmiem. Musím byť v nemocnici na siedmu (bŕŕ), doniesť si papuče, vlastné obvinadlo, vodu. Deň pred operáciou nesmiem jesť po šiestej večer, piť po polnoci. Takže sa aj napriek výdatnému obedu na večeru napráskam v pizzerii. Až sa obávam, či som to neprehnal. Skrátka obžerstvo. Vodu pijem poctivo každú chvíľu a poctivo pred polnocou prestávam.

A k tomu všetkému si musím oholiť koleno. Strašné! Chápem, že pri operácii sa nemôžu pedierať mojim porastom, ale oholiť si nohu?!? Nejde o to, že by som sa cítil ako metrosexuál, holia sa plavci, cyklisti, kulturisti,...
Ale to mám sáhnuť do svojho krásneho bujného porastu? Ale čo už, okolnosti to žiadajú. Vrhám sa na nohu najprv zastrihávačom brady a potom žiletkou. Vďaka otlačené okrajom ortézy slúžiacom ako vodiaca čiara to vyzerá akoby som sa holil podľa pravítka. Výsledok je strašný. Pripadám si ako výstavný ostrihaný pudlík.

Ráno Obetavá Kráska do auta nakladá mňa, môj batoh so všetkým, čo bolo nakázané plus to, bez čoho by som neprežil (čo v mojom prípade znamená knižka so skoro šesťsto stranami) a všetko to vezie do nemocnice, kde sa usádzam na lavičku medzi ostatné "mäsá" toho dňa. Ujímajú sa nás sestričky, dostávam pridelenú posteľ, nočnú košeľu (nie, nebola to taká s tým rozparkom na prdeli), je mi ukázané, kde je záchod, dozvedám sa pridelené poradie operácie a na dôvažok dostávam pravý nefalšovaný sestričkovský úsmev na povzbudenie. Los mi určil termín až okolo obeda. Samozrejme záleží na zložitosti tých predošlých pacošov. Takže si striedavo čítam knižku a striedavo driemem (som vstával o pol šiestej, to je na u mna na zabitie). Sestrička mi mojim vlastným obvinadlom ovína (uff, toto slovo som nepoužil už asi 2 roky, ale ako vidieť, mám ho v aktívnej slovnej zásobe) ľavú nohu a vysvetľuje, že to nie je preto, aby doktor vedel, že túto nohu nemá rezať, ale zabraňuje to možnej trombóze. Pre istotu dostávam na pravú nohu ešte razítko.
Sme na izbe traja. Odvážajú jedného, odvážaju druhého, privážaju prvého. Je prebratý, ale do reči mu moc nie je. Nechávam ho tak a on zaspí. Ja stále čakám. Mám šialený smäd. Už som nepil asi päťnásť hodín. Lepia sa mi k sebe pery, z dehydratácie ma začína bolieť hlava. Nedá sa poriadne ani driemať ani čítať, takže oboje tak trochu striedam. Nebyť knihy, zbláznim sa nudou.

A zrazu je to tu. Príde sanitár, berie celú posteľ, na ktorej ležím a ideme. Pripadá mi to až s príliš veľkou parádou, úplne by stačil malý vozík. No hej, ale ako by ma dostal spiaceho potom naspäť na izbu? Má pravdu, tak si vychutnávam to vozenie. Podľa pokynov som už nahý, tá kužeľovitá košeľa je niekde zmotaná pri nohách, do pása som zakrytý dekou. Ruky mám frajersky založené za hlavou, usmievam sa na ľudí uskakujúcich pred našim konvojom.

Došli sme (teda došli, bol som dovezený) do akéhosi prekladišťa. Hi-tech. Také som nečakal. Niečo ako obrovské výdajné okienko v závodnej jedálni, ale miesto umakartovej dosky na ktorú kuchárka položí tanier a stravník si ho z druhej strany vezme, je tu dopravnikový pás dlhý síce len asi jeden meter ale široký cez celé to okienko...
...no, tesne som sa tam zmestil.
Takže najprv sanitár spúšťa celý ten geräte na úroveň "vonkajšieho" vozíka a ja si preliezam (aj s dekou, pán inžinier, aj s dekou!) na ten pás. Normálne že vyhrievané! Vnútorný sanitár ma tým pásom posúva toho asi pol metra, dvíha na úroveň "vnútorného" vozíka. Hádže cez moju deku navrch ešte jednu plachtu a vonkajší sanitár zospodu vyťahuje deku, v ktorej ma priviezol. Aby mi ani kúsok bimbasa nevidel. Akoby ich za svoju sluzby nevidel mraky.
- To snáď také cavyky ani nie sú treba....
- To musíme, to by sme porušili kódex...

Parkujem v nejakej predkomore, kde dostávam od anesteziologickej sestričky poučenie o narkóze (už ani neviem, po koľký krát), podpisujem ďaľšie papiere, že s ňou súhlasím. Prejavujem záujem o to, ako mi sestrička vráža do ruky kanylu, na čo mi začne vysvetľovať, ktorá časť až ako hlboko do tej žily vlezie. Napodiv ma to zaujíma :))

Prevoz na sál. Prekládka mäsa sa už nekoná, operácia sa bude diať priamo na tej posteli, čo ležim. Anesteziologická doktorka sa ma zasa pýta na alrgie a či už som niekedy mal anestéziu. S pýrením priznávam, že som panic. Držím sa rady Miloša Kopeckého, že dokorov treba pobaviť. "Jim se uleví, spadne z nich tá zopovědnost, řeknou si: No i kdyby to s tím troubou nedopadlo dobře, nebude to tak velkej malér."

Znovu sa ma pýtajú, ktorú nohu treba operovať.
- Však pravú, tu som si oholil.
- To by ste sa divili, kolko ľudí si oholí nesprávnu nohu.
- Ja a oholiť nesprávnu nohu? By ma zabilo, keby som si mal oholiť ešte jednu. Už teraz vyzeram ako pudlík.

Potom mi anesteziologička dala nad tvár masku a začala mi klásť všelijaké otázky, spústa z nich tie, na ktoré som už niekoľkokrát odpovedal.
- To vás to naozaj zaujíma alebo len chcete vedieť, kedy zaspím? To sa vám nepodarí ak to budete drzať takto vo vzduchu, to ma musíte tou maskou poriadne pridusiť.

Ešte sa o niečom bavíme, čakám, kedy sa objaví doktor a zrazu ma sanitár vezie na posteli chodbou smerom na izbu.
Úplne okno. Zmizla mi hodina života a netuším ako. Keďže nemám žiadnu podobnú alkoholickú skúsenosť, zaskočilo ma to.
Ale je zvláštne, že som sa prebral okamžite. Rovnako, ako som zaspal. Žiaden pomalý prechod postupného uvedomovania sa. Skrátka otvorené oči a bavím sa so sanitárom. Parkujeme na izbe, spoluležiaci sa ma pýtajú "že ako", ja odpovedám. Som zobudený, ale nesmierne unavený. Podobný stav ako ráno, len je to ešte silnejšie. Takže zasa striedam driemanie a čítanie knihy, to driemanie to pomerovo ale vyhráva. Konečne môžem piť. Vylokám asi dva litre vody, ale doobedná dehytratácia si vyberá svoju daň a začína ma bolieť hlava. Podľa sestričky môžem odísť už okolo štvrtej. Času dosť, strán v knihe ešte viac, nenudím sa. Navyše si môžem poobede zdriemnuť - neskutočný luxus!
Okolo tretej hlava už bolí festovne. Keď sa pýtam sestričky, či si môžem zobrať Brufen (som zásobený, očakával som pooperačnú bolesť; ale kolena, nie hlavy), napojí mi na kanylu ďaľšiu fľašku s nejakým tekutým oblbovákom. Krásne to zaberá. Niet nad zásobovanie napriamo!

Po štvrtej ma odváža Obetavá Kráska domov a ja zistujem, že čo som si neupratal doteraz, teraz veru neupratám. A čo potom také, že najesť sa alebo poumývať...