Rado1 sedí na pumpe (teda sedel, keď to začal písať), robí si povinnú prestávku. Cestou minul niekoľko policajných áut. Dnes bez akejkoľvek újmy na obsahu peňaženky, rozbúrenosti žalúdočných štiav a podobne. Dnes - napriek jazde svižnej, ak sa to dá takto eufemicky napísať - sa ani len neobával zákroku zo strany orgánu (alebo orgánov?).

Ináč tomu však bolo ešte minulý rok. No, minulý rok. Bolo to len toť, pred mesiacom a čosi, keď sa vracal do Prahy ešte Druhý sviatok vianočný. Trasu Martin - Praha prehnal svojim duševným plánovačom trás a zvolil trasu síce dlhšiu, ale s vysokou pravdepodobnosťou rýchlejšiu. Bežne jazdí cez Uherské Hradiště a kúsok pri Brne vylezie na diaľnicu. Okolo Hradišťa je však celkom slušný kopec, ktorým sa treba preštverať, čo za suchého počasia je slasť pre dušu závodníka-amatéra. Cez Vianoce padlo snehu, boli víchrice a tak hrozilo, že cesta bude kombináciou snehu, ľadu a popadaných konárov. Voľba trasy cez Bratislavu sa teda zdala byť logická. Časovo to vychádza zhruba rovnako.

Rado1 za roky jazdenia po trase Bratislava - Martin vie, že Trnava a Piešťany sú liaheň hyperaktívnych policajtov (o jednom piešťanskom sa traduje, že pokutuje aj svoju vlastnú manželku.) a tak rýchlosť udržiaval v rozumných hraniciach.
Smerom od Bratislavy na Brno však bola úplne prázdna diaľnica, sucho, parádna viditeľnosť,...

Akosi mimovoľne sa Rado1 dostal na nejakú stoosemdesiatku. Už aj chcel začal spomaľovať, ale však načo? Auto si sedelo na ceste dobre, spotreba primeraná. Tak šiel trvalo v ľavom pruhu (ak poznáš dianicu okolo Malaciek, tak vieš, že pravý pruh je hnusný), raz za desať kilometrov minul nejaké pomalšie idúce auto. Pohoda...

Keď obiehal jednu takú hrču áut idúcich pospolu, zamrazilo ho.
Na úrovni jedného z tých áut sa z tmy vynorili jeho imatrikulačné znaky. Krásny biely Bavoráčik, zelený pás na dverách, nápis Polícia a aby to krásne udieralo do očí, obrovský maják ako z amerického filmu. A sakra...

Začať teraz brzdiť je už úplne zbytočné. Rado1 teda len jemne začal uberať plyn, presunul sa na začiatok kolóny a už výrazne zmierneným tempom jej začal unikať.
... tu predsa niekde musí by to odpočívadlo!

Bolo. Rado1 odbočil, zastavil pred nejakým kamiónom, zhasol a vypol motor. Z totálnej rozklepanosti začal dláviť jednu zo svojich horaliek poslednej záchrany. Prefičať popri policajtoch o 50 viac, ako by sa malo je možno aj o papiere.
Výjazdom odpočívadla sledoval prechádzajúce autá.Prešli už všetky, ktoré minul. Samozrejme okrem toho jediného. Bavorák s majákmi a nezameniteľným bojovým sfarbením sa už nedal prehliadnuť.

A zrazu bol tu. Nie však ako biela čmuha po diaľnici. Bol tu ako póóómaličky blížiace sa svetlá v spätnom zrkadle. Rado sa videl v poriadnych srač... - pardón, v humáči. Ale možno len robia štandardnú kontrolu odpočívadiel. Biely dravec pomaličky míňal Rado1ove auto. Ako sa posúval centimeter po centimetri pred Rado1ov Červený traktor, zastavený dých pomaly naberal na živote. Vtom šelma zastavila, zaradila spiatočku - tie svetlá neuveriteľne vražedne spaľovali sietnicu - a šialenou pomalosťou začala cúvať.

Rado1ovi sa zastavilo srdce. V beznádejnom očakávaní vypol rádio, odomkol dvere a duševne sa snažil pripraviť na obligátnu vetu: "Dobrý deň pán vodič...".
Nie, na popravu sa nedá duševne pripraviť...

Rado1 už netuší, aký deux ex machina zabránil jeho poprave. Či správa vo vysielačke najvyššej priority, či akútny žlčníkový záchvat jedného z hliadky? Alebo naozaj len kontrolovali odpočivadlá? A keď videli, že Rado1 nie je žiadna celebrita oddávajúca sa orálnemu sexu, ale len rozklepanec zabryndaný omrvinkami z presladeneho keksu, práskli do koní.

Rado1 tam ešte dobrých 10 minút sedel a vydýchaval celú príhodu. Potom naštartoval a poctivou stotridsiatkou sa došuchtal až na hranice. V Čechách opatrne zvýšil na štandardnú cestovnú stopäťdesiatku. A prásk ho. Ani nie tri kilometre od hraníc predbehol policajnú Fábiu. Trošilinku ubral, ale už to bolo bezstresové. Vidiac predošlé autá uháňajúce výrazne vyššou rýchlosťou, Rado1 usúdil, že orgáni asi pasú po väčších rybách. Ale pre istotu už celý zvyšok cesty - ako sa hovorí - nedráždil kobru bosou nohou...