Možno to znie ako strašné slovné spojenie, ale Rado1 sa dnes na pražských cestách teda poriadne zamotal. Až tak, že slovo "zamotal" je príliš slabé a "zauzľoval" viac vystihuje situáciu.

Dnes Rado1 autom zavítal do častí Prahy, kde bol doteraz len metrom. Metrom je to všetko krásne jednoduché. Nastúpiš, ideš jedným smerom a keď chceš ísť naspäť, nastúpiš zasa opačným smerom. Podobnú logiku Rado1 očakával aj pri doprave autom. Nejakou cestou sa tam dostaneš a viac-menej tou istou cestou by si sa mal vedieť dostať aj naspäť, nie?
Veľké guľové. Rado1 kdesi pri Holešovickej tržnici zle odbočil (lepšie povedané zabudol odbočiť) a už bol v zajatí cesty po nábreží smerom na Malú stranu. Otočiť sa nedalo, odbočiť cez most doľava do mesta sa mu veru nechcelo. Veď tu niekde predsa už-už musí byť nejaká možnosť sa otočiť, nie? Nuž áno. Bola. Až skoro niekde hore pri hrade. A to len preto, že Rado1 dodržuje plné čiary. Cestou naspäť, zasa na tom istom nábreží, ho zaskočila značka prikázaného smeru a tak do toho mesta predsa len musel odbočiť. Ponad vodu, zasa po nábreží. Ale čo bolo hlavné, konečne vytúženým smerom. Už dokonca videl aj veľkú ceduľu "Holešovice". Tak, už len stačí prejsť popod diaľnicu, vyliezť cez nejaký ten pripojovací oblúk, zasa ponad vodu a pár sekúnd a je tam. Ibaže žiaden pripojovací oblúk na diaľnicu sa nekonal. Žiadna ceduľa "Holešovice" už nikde nebola. Možno domáci vedia, že treba odbočiť do "tejto strašne nenápadnej odbočky" a si na diaľnici. Rado1 je však stále ešte prišelec a buran z vidieka, takže šiel poslušne rovno. Miesto Holešovíc sa zamotal do karlínského jednosmerného bludiska. Ale keďže tam robí, vedel aspoň, kde je sever - a to je základ. Použil princíp čajníka (ak nevieš, čo to je, spýtaj sa Rado1a), dostal sa na diaľnicu a konečne aj do svojho vytúženého cieľa - Holešovická tržnica.

Keby to mal byť reálny branno-orientačný závod, Rado1 si predstavoval, ako by pri jeho dobehu do cieľa na neho s posmeškami pozerali skupinky dávno dobehnuvších závodníkov, teraz už postávajúcich, debatujúcich a popíjajúcich grog.
A rozhodcovia by boli naštvaní, lebo by museli znovu otvárať svoje prepravné bedne so všetkými svojimi rozhodcovskými serepetičkami, hľadať to správne lajstro a pri mene Rado1 meniť stav z "plánované straty" na "v cieli". A ešte by sa hádali, že kedy ten závod vlastne začal, lebo ich stopky už boli dávno zastavené a zbalené a tak po párminútovom dohadovaní by mu do kolónky "výsledok" napísali "diskvalifikovaný"...
Škoda, že nikto nemal chuť oceniť jeho výkon, keď na prekonanie asi jedno-kilometrovej vzdialenosti najazdil skoro 15 kilometrov. Dobré, čo?

Aby celý ten deň nevyzeral takto úplne depresívne, Rado1 mal aj jeden pozitívny zážitok. No, pozitívny...
Z pohľadu jeho hlavného aktéra moc pozitívny teda nebol. Nazvime ho radšej "zaujímavým".
Keď stál v jednej z početných kolón toho doobedia, nadával, prečo je kolóna týmto smerom, keď až tak moc áut tadeto nejde. Zasa nejaký pako, čo nabúral a blokuje jazdný pruh. Na Rado1ove prekvapenie blokovali ten jazdný pruh mestskí policajti. Blikajúce auto odstavené tak, aby nikto nemohol ísť daným pruhom, Obaja policajti pofajčievajúc stáli na chodníku a dávali pozor na labuť, ktorá mala chuť sebevražedne prejsť cez jazdnú dráhu. Jej predošlý pokus bol asi skoro úspešný, pretože mala krvavý bok a kus nohy. (Teda mala zakrvavený kus nohy, nie že jej zostal kus nohy.) To bolo asi jediný raz, keď bol Rado1 nútený stáť v zápche kvôli odstavenému jazdnému pruhu a nevadilo mu to, pretože vedel, že odstávka je tam len-a-len kvôli tej labuti.
Keď Rado1 pri svojom blúdení šiel cez ten most druhý krát, policajti ani labuť tam už neboli. Asi sa o ňu (teda o labuť, nie o tú policajnú hliadku) postaral niekto, kto ju dá do poriadku. Rado1 mu drží palce...