Metalikáááá

  • Posted on: 8 July 2008
  • By: Rado1

Ten nadpis je napísaný obyčajnými písmenami. Ich nevýhodou je, že nedokážu popísať tú správnu výslovnosť. Je veľa systémov na popis výslovnosti. Poznám systém používaný v učebniciach anglického jazyka. Ten však nemá zápis pre správnu výslovnosť nadpisu. Možno iné systémy pre nejaké divotvorné jazyky áno. Takže. Skús si predstaviť, že si celý deň na nejakej akcii. Si opitý a spievaš. Teda si aspoň myslíš, že to je spev, ale to úplne stačí. A čím hlasnejšie, tým lepšie. Alebo si seba predsav na nejakom fotbalovom zápase. Ručíš na cudzie mužstvo a na cudzieho rozhodcu dve hodiny. Potom ručíš na svojich za to, že prehrali. Takže. Hlasivky máš v stave, že ti nerozumieť, čo hovoríš, ani na 2 metre. Stále si to predstavuješ? A teraz si skús predstaviť, že máš zaručať Metalikááááááá tak, aby ťa bolo počuť na sto metrov. Predstavuješ si to? Fajn. Si naladený na zvyšok článku...

Ono to celé začalo už pred pár mesiacmi. Nechci po mne presnejší odhad, neviem. Fakt. Niekde som sa dočítal, že príde do Prahy Metallica. Už vtedy som si povedal, že fajn, to by som chcel vidieť. Ale nejako extra som po detailoch nepátral. Skôr ma zaujíma Jethro Tull (lístok na pražský koncert už mám zajednaný) alebo Queen (neviem, ešte stále váham...). Metallica akosi nie je na špici môjho záujmu. Ale zasa sa dostali na výber, čo mi hrá v aute. Takže tak.
Minulý rok organizovala personálna agentúra Deckard & Penfield koncert Mig21, kde vstup bol prakticky len na registráciu na ich webe. Šikovný ťah. Získali niekoľko stoviek kontaktov na IT človiečikov. A pred nejakou dobou som dostal ako jeden z mnohých od nich emila, že za zaslané sívíčko je šanca vyhrať lístok na Metallicu. Vtedy moja chuť Metallicu vidieť prekonala nechuť akékoľvek sívíčko vyrábať. Vyrobil som, poslal som. Čakal som. V deň D-4 (vrátane víkendu) som mal pár zmeškaných telefónnych hovorov. Aj som zavolal naspäť, nedovolal som sa. V priebehu dňa zasa zmeškaný hovor (napriek mobilite svojho telefónu, ho nenosím vždy so sebou). Ale však čo. Keď ma niekto chce, nech si ma zoženie.

A zohnal. V pondelok. (Deň D-1, keď už som zaviedol toto označenie. Ešte pohár vína a prejdem na 6:37 ZULU.) Volajúci a volaný sa stretli v čase, keď už nie v priestore. Na moje obrovské prekvapenie som bol vylosovaný ako ten, čo dostane 2 lístky na koncert. Rýchla dohoda osobného stretnutia, aby som sa k tým lístkom aj dostal. Rýchle stretnutie. Lístky do ruky. Rozhovor. Fotka do časopisu. Dosť zlá. Druhé obrovské prekvapenie, keď som zistil, že zaújem o lístky bol malý. Teda žiadne losovanie z tisícov záujemcov.

(Moja múza pôsobí v sínusovkách.)

Ešte v deň D-1 (no dobre, v pondelok, aby som nevyzeral až taký magor) som hľadal niekoho, kto na ten koncert pôjde so mnou. Lístky som vyhral dva. Toto nie je akcia "let balónom" ani "dva týždne v Karibiku", kedy by človek automaticky hľadal partnera medzi kamarátkami, milenkami, družkami, manželkami. Toto je akcia, ktorá vyžaduje nadšenca, fandu, zanietenca. Kolega, na ktoreho som dostal bonz, že "on počúva Metallicu", pod nátlakom mojich argumentov ("Čo blbneš, aký program, čo za program? To zrušíš. To je Metallica, chápeš?!?") nakoniec rezignoval a naveľa-naveľa si lístok nechal násilím vtlačiť do ruky. Neskôr som zistil, že len "hral Zagorku" a je absolútny fanda do Metallicy. Je to jeho naobľúbenejšia kapela. U každej skladby ma informoval o jej názve, albume a roku pôvodu. Väčšinu koncertu odspieval zarovno s kapelou. Priznám sa, to, že som lístok udal zrovna jemu, ma potešilo ešte viac, ako moja účasť na koncerte. Mať iba jediný lístok a vedieť toto o ňom, aj tak mu ho nanútim. Naštastie boli lístky dva a ja som zažil jeden z najlepších koncertov môjho života.
Ale to predbieham.

V utorok (deň D) som očakával mierne dopravné problémy v okolí štadióna, kde sa malo hrať. Slovíčko "mierne" by sa dalo opísať aj slovom "dopravný kolaps", ale sme v Prahe a slovo "kolaps" sa používa len v zvlášť odôvodnených prípadoch. Prekľučkoval som bočnými uličkami, zaparkoval v rozumnej pešej vzdialenosti a ako chodec predbiehal prískokmi sa posúvajúcu kolónu áut zo zvyšku Čiech, Slovenska, Maďarska, Poľska, Rakúska,... Na viac ŠPZtiek si nepamätám.
Zostava ľudí, ktorí sa uberali daným smerom a v konečnom dôsledku aj končili tam, kde aj ja, bola nesmierne rôznorodá. Klasické metalové máničky. Dlhý vlas, čierne oblečenie. Predpokladal som, že v sivom tričku a hnedej rifľovej bunde budem za exota. Zapadol som. Úplne v pohode. Bol tam kdekto. Borci v kapsáčových kraťasoch a ponožkách v trekových sandáloch. Pipenka v úpletovom tope a ladiacej úpletovej minisukni a lodičkách na vysokom opätku hodiaca sa skôr do duc-duc podniku ako na metalový koncert. Vysvetlenie bolo jednoduché. Ona rozhodne metalistka nebola. Zato jej partner áno - ten už bol celý v čiernom... :) Do toho otcovia so synmi. Všakovaté farby oblečenia, nie len čierna. Chlápek v tesilkách a kravate, aktovka v ruke. Priamo cestou z práce. Myslím, že aj komplet oblek som zazrel. Niekoľkými ženami v manažérskych kostýmčekoch som si však istý. Snáď len dámska večerná toaleta chýbala. 26 rokov trvania kapely nazbiera dostatočnú štatistickú vzorku fanúšikov.

Podľa programu mal koncert začať o pol ôsmej. Z Internetu som vedel, že koncert je presne vypočítaný na dve hodiny a že kapela sa snaží kvôli svetelným efektom hrať čo najneskôr. Vychádzajúc z premisy, že o desiatej začína nočný kľud, som si odvodil (pravidelný účastník matematických olympiád sa nezaprie), že to spustia o ôsmej. Na miesto som dorazil asi štvrť hodinu pred koncertom (17:45 ZULU, keď už mám byť presný), z predkapely som zachytil uť len poslednú pesničku. Takže netuším, akí boli. Nastalo pár minút ladenia aparatúry, keď chlápek testujúci kopačák pravdepodobne spôsobil niekoľko prasknutých zrkadiel v okolí štadióna. Už to dávalo tušiť, že okrem ušných bubienkov bude hlavným sluchovým orgánom aj bránica a žalúdočná stena.

A potom to prišlo. Presne o ôsmej (18:00 ZULU) to všetko vypuklo. Ectasy of Gold. Nie ich vecička, ale najideálnejšia na postupný nástup hudobníkov na pódium.

Ehm. Akoby som to...
Teraz by som sa mal rozpísať o playliste, o jednotlivých skladbách,...
Nuž, na to, ako som neskutočne nafúkol všetko, čo koncertu predchádzalo, teraz akosi nemám čo písať. Celý koncert sa mi zlieva do jedného obrovského oblaku pocitov. (Informačnú zložku neustále poskytoval moj kolega fanatik.) Skladby, čo som poznal, som si vychutnával - ako som už spomenul - nie len ušami, ale aj bránicou. Tvrdé skladby, čo som nepoznal, ma nadchli priam až sršiacou brutálnou živočíšnosťou. Pod kožou mi behalo milión malých hadíkov snažiacich sa prehrýzť na slobodu. Keby Hetfield zavelil, bol by som ochotný si nasadiť rohatú prilbu Vikingov a hrdzavým mečom sa vrhnúť na nepriateľské vojsko. Cítil som, ako do mňa prúdi energia, ktorú treba okamžite premeniť na nejaký pohyb. Keďže som nebol v kotli, ale na sedačke, snažili sa mi aspoň do rytmy kmitať nohy a ruky. A hlava. A celé telo. Nesnažil som sa to brzdiť. To nešlo. Ináč by som asi vybuchol ako pretlakovaný kotol...

Zopár momentov, čo mi utkveli v pamäti:

  • Na začiatku One je streľba z guľometu. Na koncerte nebol ziaden "plejbek", ale reálna pyrotechnika. Presne do rytmu. Uši a bránica si užili.
  • Je úžasné vidieť štyridsať-ročných chlápkov v čiernych rifliach a čiernych tričkách, s rukami nad hlavou skandujúc a ručiac do rytmu.
  • O to úžasnejšie je vidieť drobnú, štyridsať kilovú blonďavú dievčinku, ktorá v skandovaní a ručaní zahanbí všetkých naokolo.
  • Na všetkých koncertoch, čo som doteraz zažil, sa vyskytovali hasiči s výrazom na tvári "to je otrasné, čo dnes dovolia. To by mali zakázať, veď to ani nie je muzika". Kúsok odo mňa stál hasič, ktorého koncert neskutočne bavil. Keby nemusel zachovávať dekórum "orgánu v službe", asi by aj jeho ruky vyleteli nahor.
  • Dnes na koncertoch už nefičia plamene zapaľovačov nad hlavou (nie som najmladšieho dáta, pamätám dokonca aj sviečky na koncertoch...). Pri kultových skladbách sa "kotol" rozžiari displejmi kompaktíkov v režime záznamu videa.
  • Muziku si užíval rovnako serózne vyzerajúci pán ako aj jeho pubertálny synátor. Je skrátka muzika, ktorá nestárne. Toto je jedna z nich.

Aj keď som to očakával, ukončenie koncertu presne o desiatej (Nie! žiadne ZULU nebude!!!) ma nepríjemne zaskočilo. Nadopovaný adrenalínom som chcel pokračovať. Všetci okolo mňa chceli pokračovať. Možno aj kapela. To už netuším. Každopádne, mestská vyhláška je mestská vyhláška. Škoda, budem si to musieť vynahradiť nejakým festivalom...

Ukončenie presne o desiatej asi pochopili úplne všetci. Skrátka sa dvihli a pohli k východu. Bol som prekvapený, že napriek predaju piva sa nediali žiadne výtržnosti, hlasné skandovania a podobne. Ak aj áno, dialo sa to iným smerom, ako som šiel ja a niekoľko tisíc ďaľších ľudí. Mojim smerom šli samí kľudasi, ktorí sa bavili o koncerte alebo - a to častejšie - šli úplne potichu...
Nech ma nikto nepresviedča, že metalisti sú - v porovnaní napríklad s fotbalovými fanúšikmi - násilníci a kriminálne živly.

Aj keď Metallica nie je u mňa kapelou z TOP 10, dlho vo mne zážitok z koncertu blúdil hlavou. Zážitok trošku iný ako z Plíhala alebo Stinga alebo Queenu, ale rovnako silný. Možno si sklamaný, že som sa tu rozpísal o blbostiach a nie o samotnej muzike, ale to skrátka nejde. Ak aj poznáš Metallicu z albumov, koncert je niečo úplne iné. Dokonca ani koncertné CD nepriblíži osobnú účasť na koncerte. Pokiaľ nemáš z metalu a hard rocku po tele pupáky, skús to. Keď tu Metallica zasa bude. Obetuj tých pár šušňov. Stojí to za to.

Rubrika: